Prečo je v hororoch menej krikľúňov a iných strašidelných trikov
Rôzne / / February 20, 2022
Šikovné hororové filmy vždy existovali. Rosemary's Baby (1968), The Wicker Man (1973), The Shining (1980) sú skutočnými filmovými majstrovskými dielami a absolútnou klasikou. Filmoví kritici sú však zároveň k hororovému žánru dlhodobo skeptickí, výnimku robia len diela uznávaných režisérov ako Hitchcock resp. Kubrick.
Bežní diváci však horory vždy milovali. Úspech najznámejších hororových sérií hovorí sám za seba: Nočná mora v Elm Street, Halloween, Piatok 13., Texaský masaker motorovou pílou splodil obrovskú filmovú sériu. Dospelo to do bodu, že všetky tieto pokračovania, prequely a spin-offy nie sú ľahko pochopiteľné ani pre fanúšikov.
No na začiatku 21. storočia začali tradičné hororové filmy otravovať divákov a zlyhávajú v pokladniach. Nejaký čas hororové príbehy vo formáte „nájdený film“ („Paranormal Activity“, „Report“, „The Blair Witch Project“), no čoskoro začali byť nudné. A potom scenáristi a režiséri našli východisko v prehĺbení dramaturgie filmov.
Na opísanie takéhoto filmu sa objavilo mnoho nových pojmov: post-horor, slowburner a dokonca vznešený horor. Všetky však v podstate vedú k jednej veci: sú to pásky, ktorých činnosť sa vyvíja pomaly a celé napätie je postavené na očakávaní niečoho hrozného.
Čarodejnica (2015), Reinkarnácia (2018), Slnovrat (2019), Vypadni (2017) sú hlavnými príkladmi novej vlny inteligentného pomalého hororu. Zároveň sa často vyskytujú recenzie používateľov, kde sa diváci sťažujú, že ich tieto filmy vôbec nedesia.
Moderní režiséri totiž zámerne nepoužívajú adrenalínové triky ako kričiaci. Skúsme prísť na to, prečo to robia a ako nahrádzajú tradičné spôsoby, ako zapôsobiť na diváka.
Hrôzy číhajúce v podvedomí desia viac ako monštrá
Maniaci Jason Voorhees, Michael Myers, Freddy Krueger a Leatherface sú spájaní predovšetkým s slasherové klasiky a démoni zo Zaklínača alebo Paranormal Activity s hororovými príbehmi o okultizmus. V novších hororoch sú však nadprirodzené príšery či čarodejnice len vonkajšími prejavmi komplexnejších strachov.
Slávnu „Reinkarnáciu“ (2018) od Ariho Astaira možno považovať za typický film o kultistoch, ktorí sa snažia oživiť démona. A môžete - ako spoločenský horor o rozpade rodiny.
Solstice (2019) od toho istého autora začína skupinou mladých ľudí na ceste za pohanmi, ktorí praktizujú hrozné rituály. Ale oni tu nie sú darebáci. Úlohou režiséra je ukázať drámu hrdinky, ktorá prišla o celú rodinu a ukázala sa, že pre svojho milého je nepotrebná.
Debut Roberta Eggersa Čarodejnica (2015) nie je o čarodejníckych procesoch, ale o sexuálnom dospievaní mladého dievčaťa. Get Out (2017) od Jordana Peeleho nastoľuje problém pokrytectva bielych liberálov, ktorí len predstierajú, že sú progresívni a slušní ľudia, no v hĺbke duše stále netolerantný Afroameričanom.
Aj v austrálskom „Babadooku“ (2014) sa za obrazom konkrétneho monštra, ktoré obsadilo hrdinkin dom, skrýva potláčaná nenávisť k synovi. Príkladov je oveľa viac, no podstata je rovnaká: v hororových filmoch novej generácie sa do popredia nedostávajú samotné monštrá, ale hlboké podvedomé obavy, ktoré zosobňujú.
Vrešťanov vystriedala tiesnivá atmosféra a absurdné dialógy
Techniky, ktoré používajú moderní tvorcovia hororov, tiež nezapadajú do štýlu štandardných hororových filmov. Nenájdete tu napríklad screamerov alebo, ako sa im tiež hovorí, jumpskairov, ktorí využívajú čisto fyziologickú reakciu. Hoci kedysi to bol najbežnejší spôsob, ako diváka vystrašiť – prinútiť niekoho alebo niečo skočiť do záberu prudko.
Musím povedať, že to fungovalo: stačí si spomenúť na koniec prvej „Paranormal Activity“ (2007). Celý film bol postavený na očakávaní, že sa v zábere objaví niečo strašné. A aké to bolo desivé, keď sa na konci zlí duchovia doslova vrútili do kamery.
Teraz už režisérom nestačí, aby sa divák raz zachvel. Ich cieľom je utopiť diváka v lepkavom pocite melanchólie a úzkosti. A to sa nedá dosiahnuť jednoduchým zobrazením monštra vyskakujúceho spoza rohu. Využíva sa preto znepokojivé prostredie, statické zábery a pochmúrna farebná paleta. Aj keď existujú výnimky – napríklad „Slnovrat“ sa nakrúcal za jasného denného svetla.
Ďalším spôsobom, ako dohnať strach, je nezvyčajná dramaturgia a inscenácia. Po zhliadnutí filmu The Killing of a Sacred Deer (2017) od Yorgosa Lanthimosa sa teda mnohí diváci sťažovali, že herci hrajú neprirodzene a dialógy sú akési zvláštne. Ich tvrdenie je čiastočne pravdivé: v živote sa ľudia takto medzi sebou väčšinou nerozprávajú a nestoja v tak prepracovaných pózach.
Celá pointa je však práve v tom, že režisér špecificky hľadal takéto znepokojivé a nepohodlné mizanscény, aby vyvolali protichodné pocity. Pri sledovaní „The Murder“ môžete mať zvláštnu túžbu smiať sa — a to je v poriadku.
Charlie Kaufman v I Think How to End It (2020) sa zaobišiel bez tradičných metód zastrašovania. Ale film aj bez nich vzbudzuje hrôzu a melanchóliu a pre diváka nepostrehnuteľne. Hrdinovia sa prirodzene prezliekajú a premenúvajú, starnú a mladnú. A aj keď si to hneď nevšimnete, podvedome cítite, že s týmito postavami nie je niečo v poriadku. V istom momente dej obrazu konečne stratí kontakt s realitou a film sa zmení na dusivý surrealistický sen.
„porno mučenia“ bolo nahradené poetickým násilím
Obrázky s brutálnym mučením a sofistikovanými vraždami boli populárne už v 70. a začiatkom 80. rokov. Práve vtedy sa objavili ikony žánru slasher, vrátane Texaského masakru motorovou pílou (1974). Ale v 2000-tych rokoch, mučiace hrôzy v dôsledku popularity franšízy “Sawsa stal celkom mainstreamom.
Mimochodom, niektorí kritici sa domnievajú, že taký šialený nárast záujmu verejnosti o zverstvá na obrazovke nastal po zverejnení skutočných záberov mučenia z väznice Abu Ghraib.
V novom desaťročí sú však diváci unavení pohľadom na „mučenie porno“. A režiséri novej vlny citlivo zachytili náladu divákov. Teraz už zďaleka nie v každom horore nájdete fontány krvi a niekedy sa autori zaobídu úplne bez scén násilia.
No ak sa moderní tvorcovia podujmú ukázať utrpenie a mučenie, robia to tak krásne, že to zaujme aj tých najcitlivejších divákov. Napríklad „Slnovrat“, ktorý sme spomenuli vyššie, do určitého bodu takmer nedesí - okrem toho, že sa obáva očakávania niečoho hrozného.
V určitom okamihu však bez akéhokoľvek varovania nastane neuveriteľne brutálna scéna, v ktorej sa zabijú dvaja starší členovia kultu. A potom je jeden z hrdinov dobitý aj obrovským kladivom.
A hoci Ari Aster predvádza fyziologické aspekty násilia s maximálnou úprimnosťou, tieto momenty nespôsobujú zjavné znechutenie, ani túžbu odvrátiť sa. Veď pripomínajú plátno, ktoré namaľoval dobrý umelec.
Niekedy majú režisérske rešerše v tejto oblasti celkom nezvyčajné formy. Diváci, ktorí videli The Killing of a Sacred Deer, si pravdepodobne pamätajú, že film začína zábermi z operácie na otvorenom srdci. Je ťažké uveriť, ale toto sú skutočné zábery z operácie koronárneho bypassu. Hoci moderná grafika umožňuje simulovať takmer čokoľvek, Yorgos Lanthimos aj tak získal povolenie na natáčanie v skutočnej operačnej sále.
Krikľúni, príšery a mučenie už v publiku nevyvolávajú rovnaké emócie, a tak režiséri nachádzajú spôsoby, ako sa so starými výrazovými prostriedkami pohrať inak alebo vymyslieť nové. A je to skvelé, pretože takéto kreatívne hľadania obohacujú žáner. Asi nie každý sa zľakne nových hororov, no jedno je isté: málokoho nechajú ľahostajným.
Prečítajte si tiež🧐
- 22 hororových filmov, vďaka ktorým získate viac, ako ste očakávali
- 15 nových hororov, z ktorých vám nabehne husia koža
- Horor ako spôsob sebavyjadrenia nových autorov. O moderných hororových filmoch diskutujeme v podcaste „Watcher“