Teória rozbitých okien: môžu graffiti na stenách a odpadkoch vyprovokovať ľudí k zločinu

Ako vznikla teória rozbitých okien?

V roku 1969 psychológ Philip Zimbardo zo Stanfordskej univerzity vynaložené zaujímavý experiment. Auto – bez poznávacej značky a so zdvihnutou kapotou – nechal na ulici v Bronxe, nie práve najprosperujúcejšej štvrti New Yorku.

Auto bez majiteľa bolo napadnuté v priebehu prvých 10 minút: manželský pár s malým synom z auta odstránil chladič a batériu. A za deň bolo ukradnuté všetko, čo malo akúkoľvek hodnotu. Okná boli rozbité, niektoré časti odtrhnuté, dokonca aj čalúnenie na kresle je poškodené.

Nebolo na tom nič prekvapivé: v Bronxe nebolo nič nezvyčajné, že sa autá opúšťali a obyvatelia mesta boli zvyknutí proti nim takto zakročiť.

Potom Zimbardo vzal to isté auto a zaparkoval ho na ulici v Palo Alto, prosperujúcej oblasti v Kalifornii. Považuje sa za neoficiálne hlavné mesto Silicon Valley a susedí s kampusom Stanfordskej univerzity.

Tu zostalo auto nedotknuté viac ako týždeň. No keď Zimbardo rozbil časť auta perlíkom, v priebehu niekoľkých hodín na majetok „nikoho“ zaútočili vandali podobne ako v Bronxe.

Vedec vysvetlil rozdiel v čase, ktorý potreboval na zničenie v týchto mestách, zvyk podmienok. V Bronxe sú autá častejšie opustené a veci sú rozbité, zatiaľ čo v Palo Alto sa majetok monitoruje a nevhodné správanie sa trestá.

Keď sa však obyvatelia dobrej oblasti presvedčili, že auto je remíza, čiže nikto sa ich nebude pýtať na jeho poruchu, zničili ho podobne ako ľudia z r. New York.

Sociológ James Wilson a George Kelling, profesor na Rutgers University School of Criminal Justice v Newarku, inšpirovaní týmto experimentom, vyvinuli teóriu rozbitých okien.

Čo je teória rozbitých okien

Prvá zmienka o tejto teórii objavil v článku Wilsona a Kellinga uverejnenom v The Atlantic.

Ak sa na budove rozbije okno a nikto nedá nové, čoskoro sa rozbijú aj ostatné okná.

Známky rozkladu, ktoré nikto neopraví, sú signálom, že sa o túto nehnuteľnosť nikto nestará. Vandalizmu teda nehrozia zlé následky. Navyše, ako ukázal Zimbardov experiment, platí to pre každú oblasť – prosperujúcu alebo nie.

Podstatou teórie rozbitých okien je, že prostredie, ktoré zatvára oči pred malichernými priestupkami, ako je hádzanie odpadky na uliciach alebo maľovanie graffiti na steny, robí človeka slobodnejším v súvislosti s pravidlami a niekedy aj so zákonmi.

Ak človek vidí, že sa porušujú pravidlá a nikoho to nezaujíma, urobí to, čo je pre neho pohodlnejšie alebo výhodnejšie: „Keďže je to možné pre iných, prečo by som nemohol ja?

holandskí vedci skontrolované túto teóriu prostredníctvom malých experimentov.

V prvej boli na riadidlách zaparkovaných bicyklov zavesené letáky s prianím pekného víkendu a značkou neexistujúceho športového obchodu. Na mieste sa nenachádzal odpadkový kôš.

Ľudia mohli urobiť správnu vec – vziať si leták so sebou, aby ho vyhodili inde, alebo sa zaviazať porušenie - hodiť si pod nohy nepotrebný papier alebo ho zavesiť na cudzí bicykel.

Ukázalo sa, že keď bola stena pri parkovisku pokrytá graffiti, 69 % účastníkov zahodilo „darček“ na neďaleký volant. A keď bola čistá, urobilo to len 33 %.

V nasledujúcich experimentoch vedci testovali, či by sa občania pretlačili dierou medzi dočasným plotom, odpadky na autobusovej zastávke alebo na parkovisku pri supermarkete a či si z pošty vezmú obálku s 5 eurami, ktorá im lákavo trčí box.

Ukázalo sa, že ľudia mali 2-3 krát väčšiu pravdepodobnosť, že zhadzujú letáky, ignorujú zákazy a kradnú, keď sa v okolí vyskytnú známky iného porušenia.

Napríklad rozhádzané vozíky na parkovisku, bicykle pripútané priamo pod zákazovou značkou, graffiti na stene a dokonca aj zvuk ohňostroja, ktorý nie je možné odpáliť týždne pred Novým rokom.

Experimenty jasne ukázali, že aj menšie faktory, ktoré pravdepodobne zostali nepovšimnuté, hnali ľudí k porušovaniu.

Wilson a Kelling špekulovali, že ak by sa polícia mala zaoberať nielen vážnymi priestupkami, ako sú lúpeže a streľby, ale aj menšími priestupkami, ako je pitie alkoholu alkohol na nesprávnych miestach celkový počet trestných činov klesne. A skúsenosti polície v New Yorku ukázali, že je to možné.

Môže boj proti drobnému neporiadku znížiť mieru kriminality?

Začiatkom 90. rokov policajný komisár William Bratton nariadil svojim podriadeným zatknúť čo najviac ľudí, ktorí preskakujú cez turnikety v metro.

Zdalo by sa, že odchyt „zajakov“ nie je pre políciu až taká vážna úloha, no výsledky ukázali opak. V procese sa ukázalo, že jeden zo siedmich skokanov bol hľadaný pre iné trestné činy a jeden z 20 mal pri sebe nôž, pištoľ alebo inú zbraň.

Riešením takého menšieho priestupku, akým je nezaplatené cestovné, Bratton dokázal znížiť mieru kriminality v metre o 30 %.

V roku 1993 novozvolený starosta New Yorku Rudy Julian sľúbil obyvateľom vyčistiť ulice mesta a vymenoval Brattona do čela. POLÍCIA. Po obdržaní príspevku zohľadnil poučenie z minulosti a dával si veľký pozor na drobné priestupky – napríklad vandalizmus, pitie alkoholu a fajčenie marihuany na verejných priestranstvách.

Tento prístup priniesol ovocie. V Kellingovej správe z roku 2001 uvedenéže medzi rokmi 1990 a 1998 počet vrážd v New Yorku klesol o 70 %, lúpeží o 60 % a celková násilná kriminalita o 50 %.

Kelling tvrdil, že boj polície proti drobným priestupkom pomohol zabrániť viac ako 60 000 trestným činom.

Postupom času sa to s kriminalitou začalo zlepšovať. V roku 1993 počet vrážd v meste bol rovný 26,5 na 100 000 ľudí, v roku 2015 - 4 na 100 000 ľudí. Najľudnatejšie mesto Spojených štátov amerických sa stalo bezpečnejším ako mnohé iné.

Za 20 rokov sa kriminalita v celej krajine znížila na polovicu a v New Yorku viac ako šesťkrát.

Zároveň, ako každý iný prístup, aj teória rozbitých okien podlieha kritike. Profesor práva Bernard Harcourt nárokyže kriminalita v New Yorku začala klesať ešte skôr, ako tomu muži zákona venovali veľkú pozornosť chuligánstvo.

Navyše sa to stalo po celej krajine – a dokonca aj v tých mestách, kde sa policajné oddelenia zmietali v korupčných škandáloch a neplnili si svoje povinnosti, ako napríklad v Los Angeles. Predpokladá sa, že k tomu došlo v dôsledku rastúcej ekonomiky, poklesu užívania cracku a kokaínu alebo prísnejších trestov.

Vo všeobecnosti sa moderní učenci zhodujú v tom, že je nepravdepodobné, že sa zníži boj proti drobným priestupkom podiel násilných činov o 60-70%, no zároveň dokáže znížiť celkovú úroveň zločinu.

Hoci teda teória rozbitých okien neposkytla všeliek na mestskú kriminalitu, vrhla svetlo na niektoré aspekty ľudského správania.

Z dlhodobého hľadiska môže eliminácia drobných priestupkov ľudí nakloniť k slušnejšiemu správaniu. A to nielen preto, aby sme ich ochránili pred pokušením vyhadzovať odpadky alebo niečo vziať niekomu inému, ale aby vylúčili čo i len zdanie takejto myšlienky.